Spoločná poľnohospodárska politika EÚ – fair play a la Brusel.

Autor: Ivan Holko | 2.11.2011 o 18:51 | (upravené 2.11.2011 o 21:31) Karma článku: 10,36 | Prečítané:  3213x

Máločo v posledných rokoch tak rozvírilo hladinu emócií poľnohospodárov ako najnovší návrh Spoločnej poľnohospodárskej politiky Európskej únie. Jeho prijatie by de facto pre našich poľnohospodárov znamenalo zníženie súčasnej úrovne dotácií z cca 800 mil. eur na cca 400 mil. eur ročne, aj preto je návrh pre Slovensko neprijateľným.

Spoločná poľnohospodárska politika (CAP) predstavuje v súčasnosti pre nás jediný nástroj podpory a de facto aj riadenia poľnohospodárstva, s čím Slovensko muselo súhlasiť pri vstupe do EÚ. V súčasnosti CAP hospodári s prostriedkami v objeme cca 130 miliárd eur, čo predstavuje 40 % rozpočtu EÚ. Najväčším problémom tejto politiky je nerovnosť podmienok medzi starými a novými členskými štátmi, pričom rozdiely vo výške priamych platieb sú v priemere 150 - 200 % (napríklad dotácie na 1ha predstavujú v SR 206 eur, v Holandsku 495 eur, v Grécku 500 eur atď.).

Práve pri negociačných prístupových jednaniach sme boli zo strany EÚ ubezpečovaní, že tieto nerovnaké podmienky budú iba dočasné a to maximálne do konca roka 2012. Okrem nerovnosti  v priamych platbách na hektár, sú rozdiely aj v oblasti programu rozvoja vidieka, a to najmä z dôvodu spoluúčasti štátu, takže sú logicky limitované možnosťami rozpočtu tej, ktorej členskej krajiny. Ďalej napríklad tzv. národné podpory, vyrovnávajúce rozdiely v priamych platbách  sú povolené len do určitej výšky (avšak na Slovensku, opäť vďaka rozpočtovým limitom, nie sú ani zďaleka využité). V neposlednom rade existujú aj ďalšie „skryté" dotácie u bohatších kolegov, ako napríklad príspevok na zdravotné a sociálne poistenie, ktorý  v Nemecku činí až 250 eur/ha.

Dôsledkom uvedených diskriminácií na otvorenom spoločnom trhu je zdecimovanie produkčných kapacít Slovenska, a to najmä v oblasti živočíšnej výroby (chov hydiny, ošípaných a hovädzieho dobytka), ale aj v ďalších odvetviach poľnohospodárstva.

Z týchto dôvodov sme očakávali markantné zmeny prinášajúce riešenia, avšak predložený návrh CAP očakávania ani v najmenšom nenaplnil, ba naopak. Jeho prijatie by de facto pre našich poľnohospodárov znamenalo zníženie súčasnej úrovne dotácií z cca 800 mil. eur na cca 400 mil. eur ročne, aj preto je návrh pre Slovensko neprijateľným.

Priame platby - viac byrokracie, stropy, a stále nespravodlivé.

Návrh prináša viaceré zmeny, avšak to podstatné sa nerieši, naopak, veci sa ešte viac komplikujú. Priame platby naďalej počítajú s nerovnosťou medzi starými a novými členskými štátmi a vyrovnanie sa odsúva na rok 2028, čo je nepredstaviteľné a vážne to ohrozuje postavenie Slovenských poľnohospodárov na spoločnom európskom trhu. Zavedenie nových prvkov, ako úhorovanie - greening, stropovanie - capping, a iné, výrazne zvyšujú administratívnu záťaž poľnohospodárov a sťažujú im podnikanie.

Zavedenie stropu pre priame platby v zásade nepovažujem za problém, avšak jedine s ohľadom na priemernú veľkosť farmy v jednotlivých členských štátoch. Paušálne zavedenie stropu na farmu je diskriminačné voči krajinám ako Slovensko, kde tradične pôsobia veľkokapacitné agropodniky. Takéto obmedzenia navyše budú mať, okrem iného, za následok aj brzdenie inovácií a moderných technológií, ktorých nositeľmi sú predovšetkým veľké farmy.

Greening.

Podmieňovanie až 30 % priamych platieb „úhorovaním" 7 % poľnohospodárskej pôdy (greening) je nielen komplikácia, ale  aj nelogické opatrenie najmä z pohľadu alarmujúcej nízkej produkčnej pozícii EÚ na svetovom trhu, kde za posledných 20 - 30 rokov sme oproti konkurencii z Ameriky, Ázie a dokonca aj Afriky, stagnujúcou zónou s minimálnym rastom vo všetkých základných produkčných ukazovateľoch viď Tabuľka 1. Pritom svetová potreba potravín rastie a podľa odhadov bude v roku 2030 až o 50 % vyššia. Ďalším problémom greeningu je, že väčšina našich poľnohospodárov hospodári na prenajatej pôde, pričom by podľa návrhu na 7 % z nej nesmeli produkovať, ale nájom by pritom platili.

Ekologizácia nie je v zásade zlá myšlienka, avšak presúvať ju komplikovane do systému priamych platieb a povinnosti nebude slúžiť dobrej veci.

Aké by mali byť návrhy zo strany Slovenska?

V realistickom kontexte sa zdá, že v súboji s Goliášmi z EÚ je taktickejšie  vyjednať ústupky, než sa snažiť preraziť hlavou múr. Ak by sa malo pridať nám, muselo by sa ubrať Nemcom a Francúzom a to je hlavný kameň úrazu. Na druhej strane, vychádzajúc z definitívnej bilancie návrhu, by sme prišli o polovicu zo súčasného objemu dotácií, a to si nemôžeme dovoliť akceptovať, ale práve naopak, musíme urobiť všetko na zachovanie tohto objemu a podľa možností aj jeho mierne navýšenie (?) V zásade by sa mali všetky argumenty opierať práve o túto bilanciu. Veď prečo by sme mali prísť o peniaze?

„Zelenanie" do druhého piliera.

Tlak na zmenu výpočtu priamych platieb na hektár určite nebude len z našej strany a k tomu sa môžeme iba svorne pripojiť a dúfať, že ľady povolia. Kde vidím väčší priestor na jednanie sú práve rozporuplné „novinky" ako greening a capping, kde sa určite dá nájsť dostatok argumentov a vyjednať ústupky. Prvoradým argumentom je znižovanie  konkurencieschopnosti EÚ, ktorá by ešte viac oslabila svoju pozíciu na svetovom trhu  potravín. Z pohľadu Slovenska by sa jednoznačne malo poukázať na vlastnícke vzťahy k pôde, kde dominuje prenájom, čo v zásade robí z greeningu nezmyselnú záležitosť. Veď kto si prenajme pôdu a nechá ju potom ležať úhorom? Snaha presunúť ekologizáciu do druhého piliera (programu rozvoja vidieka) by mala byť hlavnou alternatívou, ktorá by zároveň  odstránila komplikovanie administratívy v prvom pilieri.

Stropy áno, ale...

V minulosti viackrát zaznievali hlasy nespokojných malých farmárov, že na nich sa nedostalo, lebo všetky dotácie rozchytali veľkí hráči. Stropy na dotácie preto majú svoju logiku a nikde nie je napísané, že napriek dedičstvu socialistických veľkodružstiev sa u nás štruktúra poľnohospodárstva nebude v budúcnosti vyvíjať aj smerom k malým rodinným farmám. Nedá sa to však lámať cez koleno a chcieť to zo dňa na deň. Pri stanovení stropov pre priame platby by sa mala zohľadniť priemerná veľkosť farmy v členskom štáte. Popri už navrhovanom odpočte miezd zo zrážok priamych platieb, by sa mali ďalej odpočítať investície do inovačných technológií, aby sa opäť neznižovala konkurencieschopnosť, mimochodom už dosť znižovaná zákazmi a obmedzeniami rôznych biotechnológií. Napokon by sa dalo namietať, že diskrimináciu posilňujú aj limity štátnych rozpočtov chudobnejších nových členských krajín, ktoré si nemôžu dovoliť spolufinancovanie v takej výške ako staré členské štáty. Preto by využitie prostriedkov presunutých zrážkami z priamych platieb do programu rozvoja vidieka nemalo byť viazané na spoluúčasť členského štátu.

Treba byť iniciatívny a nezaspať.

Vlna nevôle s predloženým návrhom CAP zatriasla naprieč celou Európou a preto sa dá očakávať zásadná diskusia a značné úpravy návrhu v nasledujúcom roku. To nás však nesmie nechať pasívnymi a spokojnými s tým, že sa zvezieme na chrbte susedov. Ako sa už viackrát ukázalo, nemusí sa nám to vyplatiť. Susedia sa totiž mobilizujú oveľa viac než my a stojí ich to aj nemalé úsilie. Napríklad v Českej republike je príkladná koordinácia všetkých zainteresovaných organizácií, zväzov a komôr, ktoré si navyše najali lobistickú agentúru a tá presadzuje ich záujmy priamo v Bruseli. Ako postupujú naše stavovské orgány? Bohužiaľ, to je druhá strana mince. Na Slovensku máme pritom dve poľnohospodárske komory.  Aká je ich efektivita? To je ale iný príbeh.

Je povinnosťou, predovšetkým politických špičiek, hájiť záujmy Slovenska, nakoľko tu už nejde primárne o zisk poľnohospodárskych podnikov, ale o zachovanie strategických aspektov, akými sú potravinová produkčná schopnosť krajiny a zamestnanosť na vidieku. Európska únia prechádza snáď najdramatickejším obdobím od svojho vzniku a to môže byť vhodná príležitosť na reformu, ktorá bude skutočne cestou prospešnou pre všetky členské krajiny. Žiadne demokratické spoločenstvo nemôže fungovať tak, keď záujmy jedných sa realizujú na úkor druhých. Taktiež nezmyselné a samoúčelné byrokratické riadenie EÚ dospelo do neúnosnej miery a je čas na radikálne zmeny. A možno aj za cenu menšej integrácie, veď nie nadarmo sa hovorí, že menej je niekedy viac.

Tabuľka 1. Porovnanie nárastu svetových potravinových produkčných kapacít v období 1976 - 2008.

 

Južná Amerika

Severná Amerika

Afrika

Ázia

Mäso

+6%

+225%

+78%

+129%

+387%

Obilie

+1%

+110%

+41%

+112%

+97%

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KULTÚRA

Trump nie je taký hlúpy, ako ho hrám ja, pripúšťa herec Alec Baldwin

Americký herec dokonalo zosmiešňuje budúceho prezidenta. Prestane, len keď Trump splní jeho podmienku.

SVET

Člověk v tísni: Z Donecka nás vyhnala aj ruská propaganda

Ruské médiá tvrdia, že humanitárna pomoc je využívaná na špionáž, hovorí JAN MRKVIČKA.


Už ste čítali?